Skutočným kráľom nočnej oblohy v zime je nepochybne súhvezdie Orión a jeho hmloviny. Je celkom zaujímavé porovnať rôzne kultúry ako sa v minulosti dívali na toto súhvezdie. V našom „západnom“ ponímaní predstavuje Orión lovca držiaceho v jednej ruke kyjak a v druhej ochranný štít. Pôvodný obyvatelia južnej pologule, plaviaci sa po Tichom oceáne, videli v týchto hviezdach muža v kanoe a jasné hmloviny pre nich predstavovali ryby chytené na šnúre. Ak by ste si vzali do rúk vyobrazenie čínskych súhvezdí z roku 1247, rozoznali by ste iba súhvezdie Veľký voz a Orión. Pozície hviezd v tomto súhvezdí nenechali chladnými ani starovekých architektov v Egypte, nakoľko sa ukazuje, že rozostavenie a veľkosti troch pyramíd v Gize celkom presne odpovedajú hviezdam v Orionovom pás. Ako to už naozaj bolo sa už asi nikdy nedozvieme, ale dnes si môžeme pozrieť všetky zákutia v tomto súhvezdí.
Asi najzaujímavejšou je Veľká hmlovina v Orióne. Je viditeľná bez problémov aj voľným okom. Akýkoľvek triéder alebo malý astronomický ďalekohľad odhalí nádherný objekt. Čím väčší priemer ďalekohľadu použijete, tým jemnejšie detaily budete môcť pozorovať. Všetky objekty hlbokého vesmíru (hmloviny, galaxie, ...) sa vždy pozorovateľovi javia v odtieňoch šedej farby, no práve M42 vidia niektorí pozorovatelia ako slabo zelenkavý objekt. Môže to byť spôsobené jej vysokým jasom v porovnaní s ostatnými. Tak či onak, táto hmlovina je asi najkrajšou hmlovinou na oblohe. Najjasnejšia časť v strede bola pomenovaná Trapéz. Tesne nad touto časťou sa nachádza hmlovina M43 (výčnelok nad M42). Rovnako ako predchádzajúca je rovnako dobre pozorovateľná aj malými ďalekohľadmi. Nápadný je tmavý pás prechádzajúci cez hmlovinu. Kúsok severne od M43 sa nachádza ďalšia hmlovina. Je tmavé prachové mračná majú tvar bežiacej postavy – odtiaľ jej názov Bežiaci muž (NGC 1977). Hmlovina nie je až taká výrazná ako predchádzajúce dve a preto na ňu je potrebné použiť stredne veľké teleskopy.
Pozrime sa teraz na okolie hviezdy Alnitak – to je tá jasná vľavo z trojice na Orionovom páse. Vľavo hore od nej sa nachádza hmlovina Plamienok (NGC 2024). Je to ľahko pozorovateľná hmlovina. Jej tmavé mračná na pozadí jasnejšej hmloviny pripomínajú plápolajúci oheň letných táborákov. Pod ňou sa nachádza hmlovina IC 434 a v nej je akoby vyhryznutá veľmi známa tmavá hmlovina B33 - Konská hlava (obrázok vľavo). V súťaži Milionár raz padla otázka na známu hmlovinu v súhvezdí Orión s hlavou zvieraťa – na rozdiel od Vás bohužiaľ ten súťažiaci nečítal tento článok a ani nemal skúsenosti s astronomickými pozorovaniami. Milión nepadol. Na pozorovanie tejto špecialitky budete však potrebovať dlhšie ohnisko a aspoň stredne veľký ďalekohľad.
Ak sa posunieme na sever Orióna, jeho hlava okolo hviezdy Meissa je tvorená hviezdokopou Cr 69 (zoskupenie hviezd v strede obrázka vpravo). Ak na túto oblasť namierite svoje fotografické vybavenie, získate aj krásnu hmlovinu s označením Sh2-264. Avšak vizuálne je takmer nepozorovateľná vzhľadom na fakt, že žiari v oblasti H-alfa. Na jej zachytenie Vám bude stačiť stredne dlhý teleobjektív a zopár dlhších expozícií.
V súhvezdí Orión stojí za zmienku ešte niečo. Je to jeho hlavná hviezda. Pozrite sa na prvý obrázok v tomto článku. Je tam jedna jasná slabo oranžová hviezda (vľavo hore). To je Betelgeuse. Je to veľobor. Podľa posledných pozorovaní sa zistilo, že okolo nej obieha ešte jedna hviezda a to v takej blízkosti, že sa vlastne navzájom dotýkajú. Veľkosť tejto hviezdy je asi 1300 násobkom veľkosti nášho Slnka. Takýchto obrích hviezd je v našej galaxii ako šafránu. Jej ďalšia budúcnosť je jasná – časom vybuchne ako supernova. To bude naozaj grandiózne divadlo. Udeje sa to v astronomicky krátkom čase vzhľadom na jej životnú fázu. No či sa toho my alebo samotné ľudstvo dožije je otázne – každopádne si ju vždy skontrolujte, možno budete prvým objaviteľom tejto supernovy...
Poslednou hmlovinou, ktorou sa budeme zaujímať je Barnadov oblúk (Sh2-276). Je to slabá hmlovina v tvare poloblúka obklopujúca takmer celé súhvezdie. Žiari v H-alfa oblasti, no jej plošný rozsah si žiada použiť na jej zachytenie svetelné širokouhlé objektívy. Na fotkách krásne dotvára pozadie celkového vzhľadu tohto súhvezdia .
V tesnej blízkosti a vpravo dolu od Orióna, no je to už vlastne v súhvezdí Eridanus, sa nachádza pekná hmlovina s názvom Hlava čarodejnice – NGC 1909. Tento prachový útvar je osvetľovaný modrým svetlom z blízkej hviezdy Rigel. Táto hviezda je ďalším obrom, jej veľkosť je zhruba 20 násobkom veľkosti nášho Slnka. Stredne veľký ďalekohľad nám prezradí aj jeho sprievodu vo vzdialenosti 9 oblúkových sekúnd. V súhvezdí sa nachádza aj zopár galaxií, no žiadna nie je výrazná.
Po Orióne je na zimnej oblohe ďalšie známe súhvezdie – Býk. Jeho oko predstavuje hviezda Aldebaran. Je to ďalší obor. Má 40 násobne väčší priemer ako naše Slnko. V tomto súhvezdí sú dve známe otvorené hviezdokopy – Hyády a Plejády. A práve prvá z nich sa nachádza v okolí hviezdy Aldebaran. Hviezdokopu tvorí množstvo dobre pozorovateľných hviezd už aj pomocou malého ďalekohľadu (vľavo).
Druhou, možno ešte zaujímavejšou a populárnejšou, sú Plejády (známe aj ako Sedem sestier, ľudovo Kuriatka). Tvoria ich modrobiele horúce hviezdy, ktoré osvetľujú hmlisté mračná v popredí. Práve tieto osvetlené závoje sú častým cieľom fotografov v zimnom období. Plejády sú pozorovateľné voľným okom, no v triédri sa ukážu v plnej kráse. Ak si chcete otestovať svoj zrak, skúste si v noci spočítať koľko ich uvidíte. Ak sa dopracujete k číslu 12, gratulujeme, máte veľmi dobrý zrak. Celkovo je v tejto hviezdokope cez 400 hviezd. Plejády si začiatočníci často popletú s malým vozom, nakoľko sa na vozík skutočne podobá.
Súhvezdie Býka obsahuje dva zaujímavé objekty – pozostatky supernov. Jeden je bez problémov viditeľný - už stredne veľký ďalekohľad umožní zazrieť jeho vláknitú štruktúru. Jeho názov je Krabia hmlovina (M1). No druhý je takmer nemožné pozorovať. Na jeho odhalenie je potrebné využiť citlivú astronomickú kameru a dlhé minúty exponovania. No odmena za to stojí. Objekt vyzerá ako také zamotané klbko nití. Dostal označenie Sh2-240 (alebo aj Simeis 147). Na prvý objekt potrebujeme dlhšie ohnisko; na druhý si vystačíme s objektívom s ohniskovou vzdialenosťou okolo 200 - 300 milimetrov.
Okrem vyššie uvedených objektov hlbokého vesmíru je v zime pozorovateľný meteorický roj Geminidy. Vyznačuje sa dobrou pravidelnosťou a vysokou aktivitou. V maxime (okolo 12.-13. decembra) môžete očakávať až okolo 130 meteorov za hodinu. Gemenidy sa vyznačujú pomalými a zelenkavými stopami na oblohe. Pozor na chladné noci, keď ich budete pozorovať a niečo si priať.
Zimné obdobie nízkymi teplotami vytvára častejšie ľadové kryštáliky potrebné pre tvorbu halových javov. Zvyčajne v čase, keď je Slnko nízko nad horizontom, najlepšie na horách. Potom môžete okolo Slnka nájsť rôzne „dúhy“ a farebné oblúky. Takýchto úkazov je veľké množstvo a ľudia sa väčšinou na oblohu cez deň ani nepozrú a nevšimnú si aj takéto divadlo. Samotné Slnko si vždy zakryte dlaňou svojej vystretej ruky alebo využite budovu, stožiar alebo iný veľký objekt, ktorý poslúži ako tienidlo. Oči si šetrite na slabé klenoty nočnej oblohy