Teplé noci, táborák, letné lásky a samozrejme dovolenky. To pozná asi každý. Nočná obloha je pre astronóma pozorovateľa v lete charakteristická Mliečnou cestou – veľkým slabučko bielym pásom tiahnucim sa skrz celú oblohu. Zhruba v jej strede sa nachádza Letný trojuholník. Tvoria ho tri jasné hviezdy – Vega (v súhvezdí Lýra), Deneb (v súhvezdí Labuť) a nakoniec Altair (v súhvezdí Orol). Ich jasnosť ich umožňuje nájsť na oblohe už počas súmraku. Prvá zo spomínaných hviezd poslúžila aj hlavnej hrdinke vo filme Kontakt na získanie prvého mimozemského signálu. Na obrázku je Vega tou najjasnejšou hviezdou. Na pozorovanie stačí aj obyčajný ďalekohľad.
Neďaleko Vegy, sa nachádza asi najznámejšia planetárna hmlovina s označením M57 (známa aj pod názvom Prstencová hmlovina). Je pomerne jasná, čo ju predurčuje pre vizuálne pozorovanie. Už ďalekohľadom s priemerom okolo 15-20 cm je možné rozoznať jej charakteristické kontúry. V samotnom strede sa ukrýva biely trpaslík – pozostatok z pôvodnej hviezdy. Avšak na jeho pozorovanie je potrebný aspoň 30-35 cm priemer ďalekohľadu.
Egypt je na vrchole svojej slávy a vo vesmíre vybuchne jedna z mnohých hviezd. Dnes, po zhruba 4000 rokoch, jej pozostatky môžeme nájsť v súhvezdí Líšky (v tesnom susedstve súhvezdia Lýry). Je to ďalšia krásna planetárna hmlovina. V minulosti dostala katalógové označenie M27, no pre jej tvar je známa pod názvom Činka. Je to prvá objavená planetárna hmlovina Charlesom Messierom v roku 1764. Pozorovať sa dá aj väčším triédrom (napríklad ďalekohľad 20x80). Jej abstraktné štruktúry ukáže až astronomický ďalekohľad. Okolo nej existuje ešte jedna slabučká obálka, ale tá je vizuálne nepozorovateľná a je možné ju zachytiť iba veľmi dlhými expozíciami pomocou chladených CCD kamier. Podľa odhadov by aj naše Slnko na konci svojho života malo po svojom výbuchu mať približne takýto tvar. No uvidíme...
Letná obloha je známa aj vďaka mnohým guľovým hviezdokopám. Tie najkrajšie sú pozorovateľné práve počas teplých nocí. Vyberme sa smerom na západ od súhvezdia Lýra. Naďabíme na pomerne rozsiahle súhvezdie nesúce meno po slávnom Herkulesovi. Akoby jeho legendárna sila predznamenala niečo veľké. Nachádza sa tu guľová hviezdokopa M13 známa aj pod názvom Veľká guľová hviezdokopa v Herkulesovi. Je naozaj rozsiahla a dobre pozorovateľná aj cez menšie teleskopy. No väčšie priemery zrkadiel dokážu oddeliť aj jednotlivé hviezdy tohto kompaktného vesmírneho objektu. Aby toho nebolo málo, tak toto súhvezdie hosťuje ešte jednu veľkú a jasnú hviezdokopu – M92 (na obrázku vľavo). Je o kúsok menšia, no rovnako úžasná.
Prejdime od ťažkých kalibrov k niečomu ľahšiemu a voľnejšiemu. V súhvezdí Líška sa nachádzajú aj viaceré otvorený hviezdokopy. Najznámejšou je Brocchiho hviezdokopa (Cr399), nazývaná aj Vešiak na šaty alebo Ramienko - podľa tvaru, ktorý tvoria jej hviezdy. Je rozlíšiteľná aj voľným okom, ale už aj malý triéder (ďalekohľad 10x50 a väčší) ukáže jej „vešiakový tvar“. Väčšina hviezd má modrý nádych v kontraste s jednou oranžovou. No v prípade tejto hviezdokopy je pravda mierne inde. Na oblohe sa síce tak javí, ale jedná sa o asterizmus – hviezdy k sebe nepatria, to ich len vidíme pri sebe. V tomto súhvezdí sa nachádzajú aj ďalšie (skutočné) otvorené hviezdokopy, napr. NGC 6823, NGC 6830 a v hornej časti súhvezdia NGC 6885.
Druhá hviezda z Letného trojuholníka sa nachádza v centrálnej oblasti súhvezdia Labuť. Táto oblasť je plná hmlovín. Medzi najznámejšie určite patri hmlovina NGC 7000 s priliehavým menom Severná Amerika. Objavil ju v roku 1786 slávny britský astronóm William Herschel. Ak sa pozriete na obrázok vpravo, istotne si všimnete veľkú podobnosť s kontinentom na opačnej strane Atlantického oceána. V jej tesnom susedstve sa nachádza ďalšia známa hmlovina – Pelikán (IC 5070). Obe hmloviny žiaria prevažne v spektre H-alfa, preto je ich vizuálne pozorovanie náročné. No vďaka ich plošnej rozlohe a jasnosti sú vďačným terčom astrofotografov.
V súhvezdí sa nachádzajú aj pekné otvorené hviezdokopy – M29, M39. V severnej časti súhvezdia sa nachádza planetárna hmlovina NGC 6826 (Blikajúca hmlovina). Ďalšou veľmi rozsiahlou hmlovinou sú Riasy (NGC 6992 a NGC 6960). Je to pozostatok po výbuchu supernovy (obrázok vľavo). Pre vizuálne pozorovanie je vhodné použiť UHT filter, ale aj tak je to tvrdý oriešok. Pri fotení je možné zachytiť celý útvar pomocou kratších teleobjektívov alebo sa zmerať na jednotlivé detaily pomocou teleskopov s dlhším ohniskom.
V okolí hviezdy Deneb sa nachádzajú rôzne emisné hmloviny. Zopár sme si už predstavili, no ak sa pozorne pozriete na obrázok vpravo, v pravej dolnej časti nájdete malú výraznú hmlovinku. Svoje meno, Kosáková alebo Polmesiacová hmlovina (NGC 6888) dostala podľa svojho vzhľadu. Pre vizuálne pozorovanie by bolo vhodné použiť ďalekohľad s priemerom aspoň 20 cm, najlepšie 30-40 cm a doplniť pred okulár aj O-III filter.
Na samotnom okraji tohto rozsiahleho súhvezdia sa nachádza jasom slabá, ale vzhľadovo nádherná emisná hmlovina IC 5146 s názvom Zámotok (obrázok vpravo). Susedí s tmavou hmlovinou Barnard 168.
V súhvezdí Labuť sa nachádzajú aj dva radianty meteorických rojov a to Alfa Cygnidy (maximum 18. júl) a Kappa Cygnidy (maximum 17. augusta). Ak sa v letných mesiacoch rozhodnete fotografovať alebo pozorovať ďalekohľadom niektoré časti Labute alebo iných letných súhvezdí, môžete zachytiť aj stopy „padajúcich hviezd“ z roja Perzeíd, ktoré majú maximum okolo 12. augusta.
Letné noci bývajú celkom teplé a dajú sa stráviť takmer celé pod hviezdnou oblohou. Na druhú stranu ich krátkosť môže byť určitým nedostatkom. Na oblohe je možné pozorovať veľa rôznych objektov, či už jednoduchým ďalekohľadom niekde na horách ďaleko od pouličných lámp alebo ďalekohľadom si vybrať niektoré slabšie objekty. Astronomickej fotografii množstvo krásnych hmlovín ako aj zástup guľových hviezdokôp v lete doslova praje. Ak sa vyberiete na juh k moru na dovolenku, nezabudnite si pribaliť aj ďalekohľad. Južné súhvezdie Škorpión je plné objektov, v ktorom budete môcť aj malým priemerom jeho šošoviek uvidieť mnohé poklady.